Úvodné slovo z druhej knihy príbehov o ježkoch

V úvodnom slove k prvej knihe Ježkovci ako to bolo, som napísal, že knižka
vznikla na podnet mojich vnučiek Agátky a Magdalénky. Chceli počúvať
večerné rozprávočky a spolu sme sa rozhodli, že to bude o ježkoch. Nuž, na
ten popud som napísal rozprávky o dvoch ježkovských bračekoch ‒
dvojičkách Jožkovi a Jurkovi a o ich ježkovskej rodinke.
Motiváciou k napísaniu druhej knižky o dvoch ježkovských lapajoch Jožkovi a
Jurkovi bola už i požiadavka čitateľov – hlavne detí, ich rodičov a učiteliek v
materských škôlkach.
Chodil som do škôlok na besedy o knihe aj spolu s mojou pomocníčkou tetou
Zuzkou, ktorá deťom prečítala niekoľko príbehov a potom sme o knihe a
ježkovských príbehoch s deťmi besedovali. Besedy boli vždy zaujímavé, deti
mali veľa otázok, pýtali sa na život ježkov, tých rozprávkových, ale i
skutočných. Tieto stretnutia obohatili aj mňa, nahliadol som do detského
myslenia a bohatstva detských dušičiek. Aj to prispelo k rozhodnutiu napísať
druhú knihu, ako voľné pokračovanie tej prvej. Bol to však hlavne záujem detí
a ich požiadavka na napísanie ďalších príbehov.
A tak pomaly vznikala aj druhá kniha. Nájdete v nej štrnásť príbehov oboch
ježkov, lapajov Jožka i Jurka. Aj toto sú príbehy zo života ježkovských
detičiek a rozprávanie o ich huncútstvach. Vždy sa dobre skončili (veď kto
už má rád zlé konce?) a priniesli poučenie pre deti, aby vedeli, ako sa
správať a čoho sa v živote vyvarovať.
Autor