Ukážka z knihy

Narodeniny mamky Ježury.

Ježko Jurko sa iba tak náhodne pozrel na malý kalendárik na stene v kuhyni a všimol si tam
červenou tužkou podčiarknutý dátum a pripísané jedno slovíčko – narodeniny. Jožkóóó, nevieš kto
bude mať narodky? Jurko, nie som si istý, no zdá sa mi že naša mamička! Ja si iba tak trošku
pamätám že i vlani naj jar mamka oslavovala narodeniny- boli sme ešte malí, no spomenul som si že
mamka pripravila skvelé koláčiky, i rôzne iné maškrtky. A vieš, že máš pravdu, Jožko? Už si aj ja
pripomínam tie všakovaké dobroty, z ktorých ma naostatok bolelo bruško- tak veľa som toho pojedol.
Tak veru, narodeniny bude mať naša mamka! Určite sa patrí oslávenca niečím obdarovať, my však
nič nemáme a patrí sa niečo mamke priniesť na pamiatku jej narodenín. Nuž ale čo také? Jurko,
poďme nazbierať nejaké pekné kvietky a mamke podarujeme aspoň kytičku, keď nič iné nemáme.
Jožko, ale aké kvietky tu na lúke nájdeme? Kvitne tak akurát podbeľ a to nie je vhodný kvietok na
darček. Jurko a čo tak ísť na konvalinky, dostal Jožko nápad. Už by mohli snáď aj kvitnúť, čo povieš?
Jožko, nie je ešte trochu zavčasu, budú naozaj už kvitnúť? Nie som si istý, zistíme až keď budeme
hľadať- ujo bobor vraj počul , že rastú pod tou skalou ktorú vidíme z lúky. Tak sa vybrali na lúku pod
skalou, predtým však oznámili tatkovi Ježurovi že idú z domu von - nezabudli na svoju povinnosť.
Prešli ježkovia Jožko i Jurko po lúke až ku skale, cestou hľadali konvalinky, avšak tých akosi nikde
nebolo. Prehľadali krížom – krážom celú lúku pod skalou, no nič! Boli smutní z toho, že konvalinky
nenašli a sadli si na pníček podumať čo dajú mamke na narodeniny. Ako tak sedeli, Jožko, výmyselník
vraví Jurkovi- Jurko keď už sme prišli po skalu, poďme sa pozrieť na ňu, tam hore, aby sme videli ako
vyzerá celá naša lúka. Jožko, ale vieš, že to máme od tatka zakázané, že tam môžeme ísť iba spolu
s ním, vraví Jurko. Ále však nevyzradíme, že sme tam boli. A už sa Jožko štveral na skalu- obišiel ju
z druhej strany, kde nebola taká strmá a pomaly sa blížil k vrcholcu skaly. Jurko išiel za Jožkom veľmi
neochotne, pretože mal v pamäti zákaz i to, že ak sa tatko dozvie že boli na skale vypráši im kožúšky.
Takto spolu vyliezli na skalu a nadchýnali sa krásnym výhľadom na celú ich rodnú lúku. Jožko chcel
vidieť i trochu od skalu, podišiel bližšie ku okraju a vtom sa to stalo – pošmykol sa trochu a už sa
začal šmýkať pomaly ku okraju skaly. Pomóóóóc, Jurko, pomáhaj mi, veď spadnem dolu a keď sa
nezabijem, zahluší ma tatko! Jurko sa tak vyľakal, až celý od strachu stuhol a ani sa nepohol. Nestoj,
pomôž, kričal Jožko na Jurka...a až vtedy sa Jurko prebral z ľaku, schytil jeden spadnutý konár zo
stromu a opatrne sa priblížil k Jožkovi, ktorý sa konára ihneď chytil a už sa nešmýkal dolu. Jurko
potom pomaličky, pomaly priťahoval konárik spolu s Jožkom na vrch skaly , až sa mu ho podarilo
celkom vytiahnúť. Obaja boli takí vystrašení, že aj zabudli na čo vlastne sa vybrali na lúku a prišli
domov celí skormútení. Z toho, že nenašli konvalinky ako i z toho veľkého úľaku ktorý prežili na skale.
Nuž a tak mamke ku narodeninám natrhali iba také malé kvietky, ktoré sa už začínali na lúke otvárať
jari a darovali jej z nich každý takú malú kytičku. Mamička, vieš, my sme Ti chceli priniesť konvalinky,
avšak sme ich nenašli, ešte nerastú. A mamku vystískali, vyobjímali a popriali jej všetko najlepšie
a pevné zdravie. Mamka sa im pekne poďakovala a povedala, že pre ňu sú najkrajším darčekom jej
zdravé a krásne detičky! Jožko s Jurkom sa na seba iba potmehúdsky usmiali, no nevyzradili aké
nebezpečné lapajstvo prežili. A už nikdy viacej bez tatka Ježura, či mamky Ježury na skalu neliezli,
hoci tak potom boli viac krát pokochať sa krásnym výhľadom na ich lúku, ktorá bola každým dňom
s prebúdzajúcou sa jarou krajšia a krajšia.